Uznávaný slovenský umělecký soubor Lúčnica se v neděli 24. dubna vrátí po dlouhých letech do Zlína, kde mu při posledním vystoupení aplaudovalo dlouhé minuty vestoje beznadějně vyprodané hlediště Kongresového centra.

A jak v rozhovoru naznačily taneční opory Lúčnice Katarína Rusinková a Michal Gižický, i tentokrát se návštěvníci dočkají neopakovatelného zážitku. Lúčnica totiž do Zlína přiveze nový celovečerní program s názvem Slovenský triptych, který je silně inspirovaný lidovou kulturou, hudebně-tanečním uměním a taky tradičními řemesly. Divákům tak nabídne to nejatraktivnější z folklorního odkazu Slovenska.

Jak se na pandemií dvakrát odložený návrat do Zlína těšíte?

OBA: Na predstavenie v Zlíne sa veľmi tešíme, pamätáme si, akí sú tu fantastickí diváci a atmosféra a veríme, že podobné pocity tu zanecháme aj teraz.

Co se u Lúčnice za tu dobu, co ve Zlíně nebyla, změnilo?

OBA: Pravdepodobne ľudia. Veľa tanečníkov, odkedy sme boli v Zlíne naposledy, ukončilo svoje pôsobenie v súbore. Predsa len štyri roky sú pomerne dlhá doba.

Vaše poslední vystoupení v místním Kongresovém centru zanechalo v lidech skutečně velký dojem, koneckonců dlouhé ovace ve stoje tenkrát mluvily za vše. Čím překvapíte diváky tentokrát? Na co se můžou těšit?

OBA: Tentokrát sa diváci môžu tešiť na predstavenie s názvom Slovenský Triptych. Ide o program, ktorý sa inšpiruje ľudovou kultúrou a prácou našich ľudí v troch základných sférach: tradičným pastierstvom, roľníctvom a remeselníctvom. Kým pastierstvo sa svojráznym spôsobom života viazalo na horské prostredie, roľníctvo sa udomácnilo predovšetkým v dolinách a na úrodných rovinách krajiny. Remeselníctvo sa zasa šírilo z miest a mestečiek na nížinný, ako i na podhorský vidiek celého Slovenska.

Jak dlouho tato nová malebná koláž Slovenský triptych vznikala? Jak náročné bylo dát dohromady dílo inspirující se lidovou kulturou, hudebně-tanečním odkazem předků a prací prostých lidí?

OBA: Treba povedať, že nejde o úplne nový program, pretože v prvej podobe vznikol cca pred 15 rokmi, avšak v podobe ako ho uvidíte teraz sa hrá iba od predminulého roka. Stredná roľnícka pasáž je úplne nová a tanečne sme sa na ňu pripravovali približne pol roka a rovnako sa na ňu musel pripravovať aj hudobný orchester, javiskoví technici či naše pani krojárky. Ide teda o pomerne zložitý proces z hľadiska každého subjektu. Avšak, čo sa týka tematiky diela, tak práve tým, že sa inšpiruje a vychádza z našej ľudovej kultúry nám to bolo všetkým blízke.

Michale, vy patříte momentálně k jednomu z nejdéle působících tanečníků v souboru. Vnímáte nějaký jeho výrazný vývoj za ta léta, co jste jeho součástí?

MICHAL: Roky ktoré som ja súčasťou súboru by som asi najlepšie charakterizoval neustálymi zmenami, hlavne vnútornými, ktoré v Lúčnici prebiehali. Bol som v súbore dva roky, keď zomrel profesor Nosáľ, ktorý ju viedol takmer po celú jej dlhú históriu a jeho osobnosť v Lúčnici ako aj slovenskom folklóre bola vskutku jedinečná. Preto roky po jeho odchode sprevádzali mnohé organizačné zmeny a z môjho pohľadu akési opätovné hľadanie samej seba a toho, akým smerom by sa mal súbor ďalej uberať.

Co si budeme povídat, Lúčnica je symbol slovenského folklóru, má za sebou více než sedmdesátiletou historii. Asi je důležité neustrnout na místě, pořád hledat nové cesty a cílit i na mladé generace, mám pravdu?

MICHAL: Samozrejme, povedal by som, že je to jedna z dvoch hlavných činností, ktoré by sme mali ako úspešné teleso plniť. Na jednej strane je dôležité aby sme uchovávali a hrávali choreografie profesora Nosáľa, pretože, ako aj on, sú pre Lúčnicu definujúce, ikonické a vždy majú u divákov úspech, či už je to doma alebo v zahraničí. Na druhej strane treba poznamenať, že aj keď sú tieto tance nádherné a nemajú problém zaujať aj mladého diváka, tak nesú v sebe výrazný obraz doby v ktorej vznikli a tá bola úplne iná ako je tá dnešná. Preto je veľmi dôležite, ako ste povedali, neostať na mieste, ale stále prichádzať aj s niečím novým. Lúčnici sa v tomto smere posledné roky, bohužiaľ, príliš nedarilo, avšak momentálne pracujeme aj na novej tvorbe, ktorá sa podľa mňa uberá veľmi dobrým smerom a na najbližšie pôsobenie v súbore sa o to viac teším.

Mimochodem, jaký je vlastně v současné době o slovenský folklór zájem? Pořád lidi tak obrovským způsobem táhne?

MICHAL: Určite áno, v prípade folklóru ide o neutíchajúci záujem. Je to niečo, čo ľudí v našej krajine napĺňa, čo berieme ako dokonale naše a preto nezáleží či patríte k mladšej alebo staršej generácií. Jednoducho ak vám raz folklór prirastie k srdcu, tak ho budete mať radi už stále, či už aktívnejšie alebo menej.

Pojďme k vám, Kataríno, vy jste v Lúčnici čtvrtý rok, takže na začátky v souboru si dobře pamatujete. Jaké to pro vás bylo, stát se součástí této dnes už jednoznačné legendy?

KATARÍNA: Bolo to pre mňa príjemné obdobie, na ktoré spomínam veľmi rada. Do Lúčnice som prišla priamo z detského folklórneho súboru, takže už iba to, že som sa ocitla v prevažne dospelom kolektíve bolo pre mňa niečo nové a vzrušujúce. Tešila som sa, že sa môžem učiť tance, ktoré sa mi vždy páčili a skvelá atmosféra v rámci kolektívu ma presvedčila, že som si vybrala správne.

Jak se dá kloubit působení v Lúčnici s pracovním životem? Slyšel jsem, že většinou tanečníci v souboru končí s odchodem z vysoké školy, platí to?

KATARÍNA: Áno, veľa tanečníkov v súbore skončí práve po odchode z vysokej školy. Je to preto, lebo pracovný život často býva časovo aj profesijne náročnejší. Avšak Lúčnica je poloprofesionálne teleso, čo znamená, že aj keď máme tréningov a predstavení dosť, odohrávajú sa najmä večer, resp. cez víkendy a teda mnohým ľuďom sa to ešte darí skĺbiť aj popri práci. Takže popravde je to hlavne o tom ako je človek nastavený. Pokiaľ fyzicky vládze a má čas, nie je problém aby ostal, avšak najbežnejší prípad je, že človek aktívne v Lúčnici pôsobí najmä počas vysokej školy.

Možná i to je důvod, proč souborem prošlo za ta léta více jak 2 000 tanečníků. Nemá ale častá změna tanečníků řadu nevýhod?

KATARÍNA: Ja by som to nevýhodou asi nenazvala, skôr je to prirodzený proces, ktorý prebieha stále. Ako máte starších tanečníkov, tak máte vždy aj mladších, ktorí sa najprv učia tance len na kraji a slúžia ako náhrada v prípade, že by sa niekomu zo starších tanečníkov niečo stalo. Postupne potom dostávajú v tancoch svoje vlastné miesta a oni sami sa dostanú do pozície staršieho tanečníka. Málokedy teda nastane taká výrazná generačná zmena, pretože vždy by mala byť za odchádzajúceho človeka určená náhrada.

Prozraďte, jaké jsou nejbližší plány Lúčnice?

OBA: Týmto víkendom v Zlíne sme odštartovali jarnú a letnú sezónu počas ktorej Lúčnica aktívne hrá pre ľudí svoje programy, takže najbližšie nás čaká veľa cestovania, nových zážitkov a nedospatých večerov… (smích) Všetci sa na to ale samozrejme tešíme, pandémia nás zasiahla všetkých a posledné dva roky bolo tých vystúpení podstatne menej ako by sme si boli želali. V priebehu budúceho roka naviac Lúčnica oslavuje 75. výročie od svojho založenia a pri tejto príležitosti má v pláne uviesť úplne nový program ktorého tvorba prebieha už v súčasnosti.

Co byste vzkázali čtenářům magazínu inZlin?

OBA: Čitateľov magazínu inZlin pozdravujeme v mene celého umeleckého súboru Lúčnica, tešíme sa, že môžeme vo vašom meste vystupovať a veríme, že sa vrátime ešte mnohokrát.

 

Rozhovor vyšel v dubnovém čísle magazínu inZlin.

 

Foto: Archiv souboru Lúčnica